Je príbehom odhodlania, vzostupov a pádov, ale najmä nádhernej a nestarnúcej hudby z obdobia Veľkej hospodárskej krízy. Mladá hudobníčka z Toronta – ktorej diagnostikovali cystickú fibrózu krátko po narodení, žije naplno, jazdí na koňoch, je úspešnou speváčkou ktorej prvý album produkoval v roku 1999 legendárny Jeff Healy. Ale jej telo malo s ňou vlastný deštruktívny plán.
Alex Pangman získala cenu Textár roka na National Jazz Awards a cenu Genie za vystúpenie vo filme Falling Angels. Potom sa ale brána začala zatvárať.
Svoje ochorenie tajila: “Nepovažovala som za veľmi romantické ak sa jazzová speváčka dusí a vykašliava krv“, hovorí červenovlasá Alex. “Počas posledných rokov to bol pre mňa čím ďalej tým väčší handicap, musela som dýchať kyslíkové fľaše. Moje možnosti sa začali obmedzovať. Stále som bola čiastočne schopná spievať, ale zdalo sa že koniec je blízko. Nechcela som aby to niekto vedel“
Obojstranná transplantácia pľúc je pre každého veľmi náročná voľba a pre speváčku asi ešte viac.
“Uvedomovala som si to postupne počas niekoľkých mesiacov – nech som to chcela poprieť, alebo ma to hnevalo, musela som akceptovať že je to jedna z mála možností“. Lekár mi povedal “Pravdepodobnosť že budeš dva roky po transplantácii ešte žiť je 50 percent. Nevedela som ako dlho budem na čakacom liste, a pravdepodobnosť prežitia tiež nebola veľmi dobrá. Ale, úprimne, bola som chorá a zničená a zničená z toho ako som chorá. Bála som sa dýchať a bojovala o každý nádych. Prežívala som, ako tieň.“
Operácia sa konala v Toronte v roku 2008. Pangman nikdy nebude vedieť kto ju zachránil, tým že jej daroval pľúca. “Dal mi všetko“, dodáva Alex.
Na otázku, či si pred operáciou zaumienila niečo v živote zmeniť, ak prežije, odpovedá “Moje zdravie som považovala za veľmi súkromnú tému. Ale po tom čo som zažila, keď mi niekto takto pomohol, rozhodla som sa že budem o tom viac hovoriť, chcela by som inšpirovať ľudí a zvýšiť povedomie o transplantáciách. Je dôležité prehovoriť si o tom so svojou rodinou, pretože ak na to príde, bude to na nich aby podpísali súhlas s darovaním orgánov.“
“Moje pľúca, schopnosť dýchať a spievať odchádzali pomaličky, počas rokov. A to všetko sa obrátilo za osem hodín operácie, po tom som zrazu mohla znovu spievať, znovu som bola ako predtým – mohla som odísť domov, žiť, robiť hudbu a radovať sa – nemohla som uveriť. Je to veľká vec, ale tiež veľa malých vecí, ako napríklad znovu môcť vybehnúť hore po schodoch, zázrak“
Intonácia jej hlasu sa dokonca rozšírila a tak je teraz schopná spievať hlbšie. Pangman znovu tvorí, je naspäť pri jej hudbe. Jej najnovší album 33 je iskrivý a nadčasový, obsahuje populárne skladby z roku 1933. “Pretože zbožňujem hudbu 30-tych rokov“, dodáva s úsmevom, “Aj keď som rada že som sa nenarodila vtedy“, pretože teraz by tu už nebola. Pangman pracovala na albume keď mala 33 rokov. Jej budúci projekt je kolekcia skladieb s americkým gitaristom Bucky Pizzarellim.
Nakoniec, podobne ako jej piesne, je speváčka priamočiara “Nie je to liek, je to liečba, posledná možnosť, bez ktorej by som tu nebola. Ľudia s chronickými ochoreniami by mali myslieť pozitívne a bojovať. Išla som na univerzitu študovať umenie a históriu umenia ale zistila som že to nechcem robiť. Niečo vo mne ma dostalo odtiaľ a k tomu čo som chcela robiť, spievať. Vždy som tiež chcela ísť na turné po jazzových festivaloch, ale kvôli chorobe a neustálym problémom som to nedokázala. Teraz som iba znovu schopná žiť a venovať sa hudbe.“
Originál článku edmontonjournal.com(Preklad je skrátený)