Dôvody, prediktory a benefity adherencie
Za účelom zvýšenia adherencie je potrebné, aby boli identifikované faktory, ktoré predikujú adherenciu k liečbe. Tá môže byť totiž dôležitým prognostickým indikátorom pravdepodobnosti zhoršenia pľúcnych funkcií. Podľa niektorých výskumov je vyššia adherencia spojená so zlepšenými pľúcnymi funkciami a vyšším vekom dožitia sa. Preto je odporúčané pravidelné hodnotenie pacientovej adherencie, ktoré by presnejšie predikovalo možnosť zhoršenia jeho zdravotného stavu a tak umožnilo zavedenie agresívnejšej intervencie. Zároveň je však potrebné priznať, že ani úplná adherencia nedokáže zaručiť dobrý zdravotný stav či vyšší vek dožitia sa. Ďalší autori uvádzajú ako faktory, ktoré sú spojené s vysokou adherenciou tieto – pomoc a opora pri vykonávaní liečby, okamžitá úľava od symptómov, povzbudivé sebariadenie, osobná kontrola nad ochorením, individuálne vyučovanie špecifických techník, obavy spojené s ochorením a optimistické zvládanie. Faktormi spojenými s nízkou adherenciou sú nepociťované benefity, osamelosť a izolácia, komplexnosť liečby, strach z nežiaducich účinkov liečby a pesimistické spôsoby zvládania. Adherencia k liečbe tiež závisí od vnímanej nepríjemnosti konkrétnej zložky liečby a podľa stupňa jej zasahovania do denných činností.
Pacienti môžu využívať symptómy ako ukazovateľ, podľa ktorého sa riadia pri dodržiavaní liečby, a preto sa zameriavajú skôr na krátkodobé než na dlhodobé benefity liečby. Adherencia k liečbe poskytujúcej okamžitý účinok je vyššia ako k liečbe s dlhodobým benefitom. Zdá sa, že správanie pacientov sa tiež odlišuje v čase, keď sa cítia dobre a keď sa cítia horšie, pričom vyššia adherencia k liečbe je prítomná v dobe, keď sa pacient cíti zle alebo tiež v čase, kedy hrozí riziko spojené s non-adherenciou. Naopak, adherencia sa zvyšuje v čase, kedy poskytuje priame, pacientom rozoznateľné benefity. Pacienti pociťujúci zlepšenie po liečbe dodržiavajú liečbu vo vyššej miere ako pacienti nepociťujúci zlepšenie.
V súvislosti s adherenciou boli skúmané aj zvládacie stratégie. Zistené boli rozdielne zvládacie stratégie u pacientov v závislosti od miery adherencie. Pasívne a vyhýbacie zvládacie stratégie boli spojené s nižšou adherenciu, pričom s vyššou adherenciou súviseli priame stratégií zvládania. Okrem zvládacích stratégií bola adherencia skúmaná aj súvislosti s vekom, ktorý bol zistený ako prediktor adherencie k pľúcnej fyzioterapii. Mladší pacienti udávali vyššiu vnímanú adherenciu k antibiotickej liečbe a liečbe enzýmami, ktorá bola spojená s vyššou úrovňou optimizmu a znalosťami ochorenia. U starších pacientov bola nižšia pravdepodobnosť dodržiavania fyzioterapie a tiež antibiotickej liečby, znížená adherencia sa však netýkala liečby enzýmovými doplnkami. Niektoré výskumy uvádzajú mladších pacientov s CF ako skupinu, u ktorej je spomedzi pacientov s chronickými ochoreniami najvyššia adherencia k liečbe. Dôvodom môže byť skutočnosť, že títo pacienti sú len zriedka asymptomatickí a negatívne dôsledky non-adherencie sa objavujú často okamžite.
Podľa niektorých je adherencia nižšia u pacientov s horším stavom, nakoľko im chýba pozitívne spevnenie a nepozorujú tak prínosy liečby. Za podstatné faktory ovplyvňujúce adherenciu je považovaná symptomatickosť ochorenia, strach z vedľajších účinkov, komplexnosť a trvanie liečby. Pre pacientov je tiež veľmi dôležité pociťovanie sociálnej podpory. Silná rodinná kohézia a rodinná podpora je spojená s vyššou adherenciou.
Pacientova adherencia nemusí byť ovplyvnená jeho vnímaním minulej, súčasnej či budúcej závažnosti zdravotného stavu alebo vnímanou náchylnosťou na infekcie. Na adherenciu vplývajú najmä pacientove obavy týkajúce sa ochorenia. Čím je u pacienta vyššia úroveň obáv ohľadne ochorenia, tým je väčšia pravdepodobnosť, že bude liečbu dodržiavať. Obavy a percepcia vlastnej kontroly nad ochorením teda uľahčujú adherenciu k liečbe. Na týchto zisteniach sa zhodujú viaceré výsledky výskumov, podľa ktorých sú dôležitými determinantmi adherencie k liečbe pacientove presvedčenia o liečbe a vnímanie efektívnosti liečby. Práve tieto zistenia môžu byť užitočné pre zdravotný tím, ktorý sa môže zamerať na zisťovanie a prípadnú modifikáciu pacientových presvedčení, vnímanie liečby a jeho obavy z ochorenia, za účelom zvýšenia adherencie a v konečnom dôsledku možného zlepšenia celkového zdravotného stavu.
Dôvody, prediktory a následky non-adherencie
Pre zvýšenie adherencie je potrebná nielen identifikácia faktorov predikujúcich adherenciu k liečbe ale podstatné sú aj dôvody k non-adherencii. Mnoho výskumov sa zameralo na identifikáciu faktorov predikujúcich non-adherenciu u pacientov s CF. Môžeme rozlíšiť štyri skupiny dôvodov k nízkej adherencii a to zdravotné, sociálne, emocionálne dôvody a časové problémy. K zdravotným dôvodom patrí názor pacienta, že sa cíti zdravý, nie je na tom tak zle ako ostatní pacienti, nepociťuje benefity liečby či preferuje alternatívne spôsoby liečby. Sociálnymi dôvodmi sú pocity zahanbenia pred priateľmi či v spoločnosti alebo zasahovanie liečby do sociálneho života. K emocionálnym dôvodom patrí odpor pacienta k liečbe či pocit odlišnosti od ostatných. Častým problémom je tiež nedostatok času na liečbu a zaneprázdnenosť pacienta.
Non-adherencia je významným problémom najmä v adolescencii, kedy zodpovednosť za liečbu prechádza z rodičov na pacienta. Zistené bolo tiež spojenie non-adherencie s dospelosťou. Čo sa týka genderových rozdielov, zistená non-adherencia bola u žien asi o 35% vyššia ako u mužov. Pri uvažovaní nad non-adherenciou by sme sa mali zamerať na jednotlivé súčasti liečby, nie len na celkovú non-adherenciu. Non-adherencia fyzioterapie sa spája so spôsobom, ako pacient posudzuje svoju potrebu liečby vzhľadom na obavy z potenciálnych nepriaznivých účinkov. Pacienti majú často silné pochybnosti o nevyhnutnosti užívania antibiotík, čo môže následne znižovať adherenciu k ich užívaniu. Dôvodom k non-adherencii môže byť tiež pacientova tendencia podceňovať závažnosť svojho stavu a preceňovať starostlivosť o seba.
Systematický prístup k výskumu dôvodov non-adherencie, uvádza tri hlavné dôvody. Prvým z nich sú neadekvátne znalosti, ktoré súvisia s nedostatkom pochopenia informácií alebo ich nesprávnym porozumením. Druhým je psychosociálny odpor, ktorý zahŕňa situácie s prevahou psychosociálnych faktorov ako sú problémy so sebakontrolou, tlak vrstovníkov a okolia, zložité domáce okolnosti, popieranie či depresia. Posledným dôvodom je vzdelaná non-adherencia, ktorá znamená konflikty a zložitý výber pri plnom porozumení liečby a jej nevyhnutnosti, no napriek tomu je výsledkom rozhodnutie liečbu nedodržiavať.
Iným spôsobom je kategorizácia pacientov uprednostňujúca behaviorálny pred kognitívnym aspektom. Z behaviorálneho pohľadu môžu byť pacienti rozdelení na skupinu odmietajúcu, prokrastinujúcu a popierajúcu. Odmietajúci pacienti nevynakladajú žiadnu snahu na to, aby svoju non-adherenciu zakryli. Verejne zastávajú názor, že liečba je pre nich horšia ako symptómy, že liečbu nepotrebujú a nechcú byť kontrolovaní inými. U prokrastinujúcich pacientov je nižšia otvorenosť k priznaniu non-adherencie, ktorú pripustia len príležitostne. S vyššou pravdepodobnosťou budú vyhlasovať, že liečbu začnú v budúcnosti dodržiavať, čo je však bez dodatočnej pomoci zriedkavé. Naopak popierajúci pacienti non-adherenciu nepriznajú a budú tvrdiť, že liečbu dodržiavajú.
Možné negatívne dopady non-adherencie môžu znepokojovať nielen pacientov ale aj ich blízkych, tím odborníkov poskytujúcich zdravotnú starostlivosť a tiež farmaceutické spoločnosti. Non-adherencia môže spôsobiť skreslené predstavy o efektivite liečby a plytvanie zdrojov a liečiv. Následkami non-adherencie môžu byť zrýchlená progresia ochorenia, väčšie množstvo pľúcnych exacerbácií, zvýšená frekvenciu zdravotných kontrol a tiež pacientových pobytov v nemocnici. Na druhej strane bolo zistené, že pacienti udávajúci vysokú adherenciu k liečbe pociťovali zníženú manželskú spokojnosť a menej časté sociálne kontakty matky pacienta s CF. Dôležité je preto zamyslieť sa nad dosahovaním rovnováhy medzi dostatočnou adherenciou a psychologickou adjustáciou pacienta.
